Zlatý gólman U16 Tomáš Plutinský: "To čo sme prežívali po zápase boli chvíle, pre ktoré sa oplatí športovať."
Tomáš Plutinský je jedným z členov nášho zlatého výberu do 16 rokov. Práve v tejto kategórii nám titul majstrov sveta doteraz chýbal. Chlapci to však pod vedením trénerskej dvojice Zdenko Jurčák a Tomáš Ruttkay dokázali a pripísali na účet slovenského tímu historicky prvý titul v tejto kategórii.
Tomáš ako by si s odstupom času zhodnotil finálový zápas s Českom? V čom nastal zlom, že Česi dokázali aj za nepriaznivého stavu zabrať, a nakoniec sa rozhodlo až v predĺžení?
"V prvej tretine sme dodržiavali taktické pokyny trénerov, chalani si vypracovali niekoľko veľkých príležitostí, ktoré našťastie dokázali premeniť na góly. Vďaka tomu sme získali do druhej tretiny oproti súperovi väčšiu psychickú pohodu. Tréneri nás nabádali aby sme v podobnom tempe odohrali aj zvyšné dve tretiny, no napriek tomu som mal pocit, že sme akosi poľavili, hoci to nebolo v našom záujme. V druhej tretine sa hra vyrovnala, súper mal niekoľko sľubných šancí, ktoré našťastie až na jednu nedokázal premeniť. Myslím že práve gól na 2 - 4 z pohľadu súpera bol tým momentom, ktorý im ukázal, že sa s nami dá hrať vyrovnané stretnutie. V tretej tretine sme síce znovu viedli o tri góly, no Čechom sa nakoniec podarilo vyrovnať. V predlžení to už bolo len o tom, komu sa pošťastí streliť víťazný gól. No myslím si, že sme z celkového pohľadu boli lepším tímom a že sme si víťazstvo zaslúžili."
Čo vám povedal tréner pred predĺžením?
"Priznám sa, že hoci som bol blízko striedačky, nevnímal som čo tréneri rozprávajú chalanom v poli. Sústredil som sa len na svoj výkon a na to, čo povedali konkrétne mne ako brankárovi. Nabádali ma, aby som si ešte viac organizoval obranu a kričal na chalanov v prípade, že mi budú v snahe pomôcť mi brániť vo výhľade, pretože práve z takýchto situácii vznikli dva české góly."
Aký to bol pocit keď v 49.minúte zápasu padol víťazný gól? Premýšľal si už aj o prípadných samostatných nájazdoch?
"Samozrejme, že ma napadla možnosť, že by zápas mohli rozhodnúť až samostatné nájazdy. No osobne si myslím, že to bolo práve to, čo ani jeden z tímov nechcel. Bolo vidieť, že sily na oboch stranách ubúdajú, a že rovnako ako my, tak aj náš súper by chcel čo najskôr tento zápas ukončiť a gólom v predlžení ho rozhodnúť vo svoj prospech. Preto sme tomu obetovali posledné zvyšky energie a odmenou nám bol víťazný gól z hokejky Adriana Holešinského. Pocit to bol neopísateľný, zmocnila sa nás obrovská vlna eufórie . To čo sme prežívali po zápase boli chvíle, kvôli pre ktoré sa oplatí športovať."
Bol si jedným z tých, ktorý dostali aj individuálne ocenenie, čakal si pred začiatkom šampionátu, že práve ty budeš takouto oporou slovenského tímu?
"Tréneri už počas reprezentačných zrazov v príprave na MS poukazovali na to, že v reprezentačnom týme už nebudeme také výrazné individuality ako v kluboch, a že oporou tímu budeme musieť byť všetci. Pre brankárov to na takýchto podujatiach platí dvojnásobne. Dovolím si však tvrdiť, že sme spolu s Maximiliánom Pajpachom vytvorili spoľahlivú brankársku dvojicu , o ktorú sa tým mohol skutočne oprieť. To, že dostanem aj individuálne ocenenie som nečakal, no pravdu povediac ani som o tom pred turnajom neuvažoval. Jediné po čom som túžil bol tímový úspech a chcel som mať na ňom nejaký podiel. Dnes môžem povedať, že sa mi to splnilo. Ocenenie pre najlepšieho brankára turnaja bolo "len" niečo ako čerešnička na torte."
Finálový deň sa pre slovenské výbery neniesol vo víťaznom duchu, ale vy ste to prelomili, čo nasledovalo bezprostredne po zápase? Boli nejaké oslavy?
"Tesne pred našim finálovým zápasom sme už poznali osud kategórie U20. Veľmi nás mrzelo, že nakoniec nezískali medailu. Mali veľmi kvalitné obsadenie tímu na všetkých postoch. Bohužiaľ im zaslúžené finále nakoniec nebolo dopriate a nevyšiel im ani zápas o bronz. Čo bolo však od nich veľmi pekné, že napriek sklamaniu zo svojho neúspechu nás prišli podporiť na naše finále a veľmi nám priali víťazstvo, ostatne presne to sme želali aj my im. Kategória U18 hrala v Strakoniciach, ich sme mohli podporovať len na diaľku, no rovnako sme im veľmi priali zlaté medaile. Nakoniec z toho bohužiaľ víťazstvo nebolo , no všetkých nás mohlo tešiť že aspoň v našej kategórii U16 sa to podarilo. No myslím si, že hanbu si neurobil ani jeden výber. Bezprostredne po zápase sme sa šli najprv plní eufórie okúpať v miestnej rieke a následne sme šli na tímovú večeru. Po nej nás čakal autobus. Nejaké menšie oslavy samozrejme prebehli (úsmev)."
Počas zápasov sa nedalo nevšimnúť si ako sa stále opieraš o bránku, je to taký tvoj zvyk, alebo ťa nebodaj v takomto mladom veku bolí chrbát?
"Určite to nie je bolesťami chrbta(úsmev). Naozaj je to taký môj zvyk. Myslím si, že je dôležité, aby bol na tom brankár psychicky dobre, aby sa cítil pohodlne . A opieranie sa o bránu, rovnako ako aj prechádzanie sa cez prerušenia hry , či hladenie tyčiek brány hokejkou pred každým buly , mi pridáva na psychickej pohode. Na prvý pohľad môže brankár opretý o bránu pôsobiť aj trošku lenivo, no ľudia čo ma poznajú, rovnako ako aj chalani z tímu vedia, že tak to v skutočnosti nie je."
Takou čerešničkou na torte bolo, keď si v semifinálovom zápase proti Švajčiarsku v momente, keď ťa točila kamera zakýval divákom. Bolo to spontánne, alebo vopred naplánované. Komentátor, ťa nazval vychovaným chlapcom, počul si o tom?
"Bolo to vopred dohodnuté (úsmev). Myslím si, že to pobavilo ľudí, ktorí zápas sledovali, či už doma alebo priamo na štadióne. Zápas som si skutočne užíval, okrem toho som to urobil ku koncu zápasu v čase, keď sme už vysoko vyhrávali. Myslím si, že sa tým nedalo nič pokaziť. O tom, že ma nazvali vychovaným chlapcom som počul, neskôr som si to aj doma sám pustil. Bolo milé, že na to zareagovali takto s humorom."
