Krásna špička nebezpečne roztopeného ľadovca


By Ján Ivančík - Posted on 08 júl 2019

Sme majstri sveta! Štvrtý raz za sebou. Nič lepšie si na promo hokejbal nemohol ani priať. Najúspešnejší slovenský kolektívny šport má pred sebou mimoriadne svetlú budúcnosť. Ibaže by nie...

Písal sa rok 2002 (áno, naozaj je to už sedemnásť rokov). Celé Slovensko vítalo majstrov sveta v ľadovom hokeji. Prišiel dlho očakávaný úspech, pričom podobné radosti sa očakávali aj v najbližších rokoch. V takých časoch sa nemyslí na to, že už po pár desiatkach mesiacov bude aj štvrťfinále nedostižným úspechom...

Nie, milý čitateľ, tento text nemá byť paralelou na hokejovú realitu a ani zlým prorokom. Hokejbal si žije úplne iným životom, než jeho väčší a populárnejší brat. Azda najlepšie ilustruje odlišnosti medzi hokejom a hokejbalom diskusia, ktorú vzbudila plánovaná organizácia svetového šampionátu u nás.

Zatiaľ čo pridelenie MS v hokeji bral každý Slovák všetkými desiatimi, o hokejbalovom sviatku sa viacerí pred jeho štartom vyjadrovali ako o vyhodených peniazoch, ba dokonca ako o zábave pre kanadské tímy. Vraj, akoby sme nemali kam dávať peniaze, ktorých je v hokejbale žalostne málo (zdá sa Vám trošku čudné na jednej strane hodnotiť ligu ako najlepšiu na svete – veď vychováva majstrov sveta, hovoriť o najúspešnejšom kolektívnom športe a následne zhadzovať kvalitu šampionátu? Hmm, aj nám...).

Nakoľko autor tohto textu nedisponuje záverečným účtom z MS a nevie ako to skončilo po finančnej stránke, môže skonštatovať iba jedno. Organizácia majstrovstiev sveta na Slovensku bola dobrým ťahom. Hokejbal sa organizátorom podarilo dostať do národných médií, pokryla ho aj verejnoprávna RTVS živými prenosmi. Počúvať a čítať správy akéhokoľvek masovokomunikačného prostriedku a vidieť hokejbal v prime time, to je skvelá vec. Na našich chlapcov môže byť pyšná celá republika a konečne náš šport poriadne zarezonoval na verejnosti.

Po štyroch zlatých kovoch v rade je dôvod na veľkú oslavu. Vyjadrenia po turnaji zneli jasne – na žiadnom poste niet dôvod na obavy. Nenahraditeľná elita síce odchádza, ale sú tu ďalší, mladí, ktorí čakajú na svoju šancu. Skrátka svetlá budúcnosť...

Nuž a teraz je čas na povestné „ale“.

Hokejbal sa naozaj s hokejom v súčasnom stave porovnávať naozaj nedá. Majstrovstvá sveta sú momentálne nastavené tak, že stačí iba malé spojivko medzi reprezentantom a krajinou, za ktorú nastupuje a všetko je v poriadku. Inak by zrejme väčšina krajín svoj národný tím nezložila (minimálne nie v takej kvalite). Toto sa v budúcnosti vraj má zmeniť a ak iné zmeny nenastanú, možno očakávať, že mužský turnaj sa scvrkne podobne ako juniorské, na ktorých nastupujú spravidla výbery Česka, Slovenska, Kanady, USA a v poslednej dobe Veľkej Británie, či Švajčiarska.

Aj keby sa štartové pole zúžilo, nič to na úspechu skvelých slovenských reprezentantov nezmení! Sú znamenití a v tvrdej konkurencií obstáli neuveriteľne.

Stačí sa ale pozrieť na fínsky príbeh, ktorý nám môže ilustrovať, že v budúcnosti to môže byť, naopak, ešte ťažšie. Fíni neprišli v klasickom zložení ako po minulé roky, ale zložili mužstvo z druholigových hokejistov. Výsledok? Finále. Teraz si predstavme, že podobný krok spravia Švédi, Rusi, Nemci a ďalší, ktorí hokej hrať vedia, ale hokejbal ich takmer vôbec nezaujíma.

Zatiaľ na to máme jasnú odpoveď. Naši hráči sú skutoční hokejbalisti, pretože k tomuto športu majú vzťah. Máme kvalitnú ligu, máme členskú základňu a hokejbal je u nás populárny. Na hokejovú výpomoc preto nie sme veľmi odkázaní.

Žiaľ, toto už vôbec nie je pravda. Kvalitná extraliga je skvelou výkladnou skriňou. Ibaže ju treba priebežne napĺňať, inak sa z nej stane sieň slávy a nie živý prvok, zásobujúci reprezentačný tím.

Ako vo všetkých športoch, aj v hokejbale do najvyššej súťaže hráči prúdia z regiónov. V nich má byť sila športu. Ak je šport populárny, nie je to preto, lebo sa za televíznou obrazovkou preto rozhodneme. Je to preto, lebo deti vezmú hokejku (alebo futbalovú, basketbalovú, či inú loptu) a idú sa za barákom naháňať za loptičkou. Majú vzory a chcú ich napodobniť. Túžia zahrať si ligu, na ktorej hrajú ich starší kamaráti a tí sa zas posúvajú o krok vyššie.

Máte pocit, že to takto už u nás nechodí? Zdanie neklame. Iba za posledné roky zanikli regionálne súťaže v Košiciach, Považskej Bystrici, Trenčíne, Zvolene, Nových Zámkoch, Senci, Zlatých Moravciach, Poprade, ešte skôr v Kežmarku a menovanie by mohlo pokračovať. Pritom to boli bašty, na ktorých stál náš šport! V Bratislave a na Záhorí mávala liga aj pätnásť mužstiev. Túto sezónu dokončilo osem z desiatich. Áno, niekde je snaha o znovuzrodenie, ale to už je omnoho ťažšia cesta.

Čo z toho vyplýva? Je problém v peniazoch? Infraštruktúre?

Asi to nie je úplne najväčší problém. Na to, aby sa deti naháňali za loptičkou za barákom predsa nepotrebovali ani umelú plochu, ani štyroch kondičných trénerov. Problémov je viacero a treba ich pomenovať objektívne.

Detí sa rodí menej a ešte menej ich športuje. To je fakt. Možností je neúrekom a hokejbal nie je jediná šanca pre pohyb. Máme tu florbal, in-line hokej a ďalšie športy, ktoré odčerpali športovcov hokejbalu. Najmä florbal sa dobre etabloval na školách a jeho základňa sa rozrastá, získava aj popularitu v mediálnom priestore. Nuž a od členskej základne závisí aj financovanie.

Ďalším veľkým dôvodom zániku líg je skutočnosť, že ich organizátori sú zväčša nadšenci, ktorí venovali všetok svoj voľný čas hokejbalu. Takých ľudí je však stále menej a je to aj celkom pochopiteľné. Človek radšej venuje energiu rodine, zarábaniu peňazí alebo svojmu hobby, akoby mal všetok čas venovať stále náročnejšiemu a starnúcemu okruhu športovcov, ktorí sú neustále s niečím nespokojní. Navyše, raz príde ten čas, kedy aj manželka, či frajerka povie, že už stačilo. Preto zaniklo mnoho líg na Slovensku – skrátka nebolo toho, kto ich bude organizovať. A keď raz zanikne jadro, celý šport upadá.

Otázka teda znie, či tento depresívny scenár brať vážne a ak áno, čo s ním robiť. Aby to zas nebola iba kritika, keď navyše, ani nie je dôvod – veď na svetovej scéne sa nám nevídane darí.

Brať to vážne naozaj treba. Keď zanikajú regióny, zaniká šport. Extraligu musí niekto hrať a ako sa ukázalo aj v Martine, hráčov treba odniekiaľ čerpať. A studňa vysychá. Krásne boje o titul majstra Slovenska, či o majstra sveta sú špičkou ľadovca, ktorá sa dá predať, ale pod povrchom sa nám už takmer celý ľadovec roztopil. Regióny starnú a ak sa neprilákajú mladší hráči, možno aj u nás budeme závislí iba na hokejistoch. Má potom takýto amatérsky šport význam? Aby na najvyššiu métu dosiahli tí, ktorí nemajú k športu vzťah?

Tu by azda stálo za zmienku aj to, že hokejbal je amatérsky šport, ktorý ľudia robia naozaj pre radosť. Ako vážne berú svetový šampionát tí, pre ktorých je ich hokejová liga dôležitejšia? Určite nie tak vážne ako hokejbalisti, ktorí tomuto športu venovali celý produktívny život.

Čo s tým robiť, to už je ťažšia otázka. Mládež je základ a druhým pilierom sú regióny. Infraštruktúra nie je všade až taká tragická, ako sa môže zdať. Tragické je jej využitie. Hokejbal musí preraziť na školách. To je skutočnosť. Deti už k športu prídu iba ťažko a v malom množstve. Treba ísť za nimi. Treba sa spojiť a spojiť sa aj s inými športami. Nech je hokejbal doplnok pre hokejistov. Mnoho z nich skončí a s hokejbalom zostane. Vždy to tak bolo...

A musia sa nájsť aj zanietení fanatici, ktorí to celé potiahnu. Ak budú peniaze, treba ich zaplatiť. Ak nie, musí to fungovať ako v Prešove alebo v Nitre. To sú pozitívne príklady, ako sa dá bojovať za hokejbal aj dnes.

Vaše hodnotenie: None Priemer: 4.4 (7 votes)

CAPTCHA
Táto otázka slúži na odradenie spamerov.
14 + 0 =
Solve this simple math problem and enter the result. E.g. for 1+3, enter 4.